Nemyslím si, že žijem v reálnom svete

Ak dobre viem, do Dunajskej stredy ste sa presťahovali v detstve?

Základnú školu som začal navštevovať v Ivanke pri Dunaji a keď som bol piatak, rodičia sa presťahovali do Dunajskej Stredy. Moja mama vyrastala neďaleko, takže poznala tunajšie okolie, preto sme išli bývať sem do mesta, kde odvtedy žijem. Z detstva mám samé pekné spomienky. Po základnej škole som pokračoval v Bratislave, vybral som si odbor autoklampiar. Škola mi nepôsobila žiadne ťažkosti, avšak po jej skončení som sa tomuto odboru nikdy nevenoval, hoci vtedy to bola zaujímavá práca, keďže jej výsledok bol ihneď viditeľný.

Čomu ste sa začali venovať?

Vtedy bolo práve obdobie zmeny štátneho zriadenia a ja som začal podnikať v oblasti výpočtovej techniky. Robili sme pre firmy multimediálne cd-čka, ale aj videoklipy, napríklad Petrovi Lipovi, s ktorým sme aj vyhrali cenu. Rád som s ním pracoval, bolo na ňom vidieť, že napriek jeho úspechom ostal človekom, lebo bol poznačený všeličím, čo v živote preskákal.  

Ani vy sa nemôžete sťažovať.

Áno, aj ja som mal v živote jednu trhlinu.

Čo sa stalo?

Jeden člen rodiny ma požiadal, či by som s ním nespolupracoval v rozbehnutí jedného obchodu.  Dnes to vidím tak, že som nebol dosť dôsledný, keď som odtiaľ vystúpil, nevzal som si zápisnicu.  Následne zneužili môj podpis a jeden deň som si zrazu všimol, že mi nefunguje platobná karta. Vtedy som si uvedomil, čo sa deje. Za týždeň som stratil všetky moje pracovné miesta. Bol len jeden človek,  pán Berceli, kto sa mi vedel pozrieť do očí a povedal, že kvôli tomu, čo sa stalo, nemôže so mnou síce spolupracovať, ale ak budem potrebovať pomoc, mám sa ozvať. Aj neskôr som sa s ním stretol a vždy som videl, že sa teší, že ma vidí, ale nikdy som od neho nič nechcel.

Stratili ste teda prácu, peniaze…

Takmer aj rodinu. Skončil som na ulici. Veľmi zle som znášal túto situáciu, bol som navyknutý si svoje veci riešiť sám. V rámci rodiny som požiadal len pár ľudí, aby mi pomohli, ale nemalo to pozitívny ohlas, hoci predtým som každého podporoval, kde sa len dalo. Napokon som  3 - 4 mesiace strávil na ulici, ešte k tomu v zime, svoje dni som trávil pri Modrom Dunaji.  Väčšina mojich známych sa ku mne nehlásila, mysleli si, že som sa naozaj zúčastnil podvodu, hoci aj súd potvrdil moju nevinu.  Nechápal som, ako si niekto môže myslieť, že ak som ukradol pol milióna korún, budem dobrovoľne žiť na ulici.

Ako sa to napokon zvrtlo?

Medzi mojimi vecami bol jeden zachránený amatérsky fotoaparát, zrkadlovka, s ktorým boli urobené snímky jedného dievčatka.  Keď odo mňa jej otec, „tvrďas“, chcel vziať môj fotoaparát, ako som si dovolil odfotiť jeho dcéru, matka mu ukázala snímku a obaja videli aké nádherné fotky vznikli. Nikdy predtým som sa foteniu nevenoval. Dal som mu kartu, neďaleko dal vyvolať snímky a o štvrť hodiny sa vrátil a dal mi 20 eur. Potom som s nimi spravil viac záberov a veľkodušne mi dal asi 160 eur. Z týchto peňazí som si mohol prenajať izbu v robotníckom hoteli, hoci ma tam neradi pustili, a takto sa začal môj návrat do reálneho života. Hoci si nemyslím, že žijem v reálnom živote.

Prečo si to myslíte?

Môj život je iný než život iných ľudí. Mám iné názory, aj môj hodnotový rebríček sa zmenil. Idem svojou vlastnou cestou, tak ako to ja cítim. Voľakedy som pracoval preto, aby som potom, keď už nebudem vedieť tak pracovať, mal všetko. Dnes viem, že ten čas príde, ale už ma to nezaujíma. O niektorých veciach nechcem len čítať, ale ich chcem aj zažiť. Nesnívam o materiálnych hodnotách, ale teším sa z úžasnej fotky na stene, ktorú som robil pred mnohými rokmi a táto fotografia visí na stene v domove jej majiteľa.  .

Aké fotografie vznikli po „novom začiatku”?

Na druhý týždeň ma na námestí čakalo už  6 - 7 rodín, aby som ich odfotil. Potom som si našiel jednu miestnosť, kde som mohol fotiť aj bývať, takto sa začalo. Najradšej som fotil ženy. Nafotil som veľa aktov, ale vždy som dbal na to, aby to boli decentné, umelecké fotografie, podľa mňa určité veci nepatria na fotky. Kráčal som vpred podľa svojich predstáv, niekoľkokrát som preto narazil do steny. Snažím sa fotiť tak, aby som sa dobre cítil.

Na ktorú svoju prácu ste najpyšnejší?

Nie na fotografovanie, ale na tú atmosféru, ktorá ním vznikne. Fotografia je o pocitoch, o danom momente – a to sa snažím zachytiť.