Nachádzate sa tu

Nekrológ na pamiatku Imricha Tilajčíka

Toto ste už čítali?

Publikované: 2018, február 8 - 11:34 | Kultúra
Kto by nepoznal meno Imiho Tilajčíka? Dnes sme sa s ním v dunajskostredskom cintoríne navždy rozlúčili. Bolo nás veľa, meravo sme stáli pri rakve a ako žiadala jeho rodina, mali sme v ruke jeden kvet.
Nekrológ na pamiatku Imricha Tilajčíka

Chcel by som si zaspomínať na Imiho Tilajčíka, o ňom sú moje slová. O človeku, ktorý bol zosobnením ľudského dobra a lásky. Pomohol, komu len mohol, nikdy nepovedal nie. Aj ja som sa k nemu kedykoľvek obrátil, nepoznal nemožné. Vždy povedal: Ati, vyriešime!

Jeho byt na poschodí kultúrneho domu bola história sama o sebe. Skutočne byt umelca. Plagáty, fotky, zvuková technika a gitary. Ťažké bolo predstaviť si Ho bez gitary či mikrofónu. V našich mysliach si ho navždy zapamätáme s jeho milým úsmevom a príjemnou povahou. Bol to dobrý človek, mal rád ľudí. Nerobil rozdiely, robil, čo bolo treba. Hudbu, zvuk, pomáhal.

Pozerám si fotku, ktorú spravil Kanovits Gábor. Imi s gitarou v ruke, prižmúrené oči a v pozadí svetlá. Tie „éjszaka fényei…“ Jeho celým životom boli svetlá, odkedy ho len poznám. Vyžaroval pokoj a keď oslovil človeka, ten sa ocitol v inom svete. Zrazu sa zmieril so svetom, akoby bol zachytený nejakou magickou mocou, ako keby na všetko zabudol, akoby vylúčil zo svojho života všetko zlo. Táto fotka mi dlho ostane v pamäti. Ako aj to, keď šlo o súrnu prácu. Imi neváhal. Ati, vyriešime! – povedal, a  tak aj bolo.

Viackrát sa stalo, že sme potrebovali spraviť zvukovú prezentáciu na nejakú akciu. Bral som so sebou niekoľko CD. Vždy mi prízvukoval, aké to majú byť, ktoré sú tie dobré.  Posadil ma, pohľadal najprv skladbu, ktorú nahral na začiatok, potom kývol, že môžem hovoriť. Ak sa niečo nevydarilo, pokojným, tichým hlasom povedal, začneme znova. Keď už sa všetko podarilo, dal mi do ruky nosič. To  CD sa akosi podobalo na stretnutia s Imim. Prázdne som ho doniesol, ale s plným som odchádzal. K Imimu som často dobehol, v zhone, ale odchádzal som od neho pokojný, s mierom v duši.

Dunajskostredská ikona  – vravievajú. A veru tak je, Imi je ňou. Svojou jednoduchosťou, hudbou, láskavosťou. Bude nám mnohým chýbať, mestu bude chýbať! Imi, teraz už si členom nebeského orchestra. Ten sa obohatil o vynikajúceho hudobníka a človeka.  My sme chudobnejší o jedného dobrosrdečného Dunajskostredčana, ktorého mal každý rád. Nech ťa naďalej sprevádza svetlo, ako to spievaš v „Éjszaka fényei“! Odpočívaj v pokoji, Imi!

Karaffa Attila