– Základnú a strednú školu ste skončili v Dunajskej Strede. Z maďarského prostredia potom do Bratislavy na univerzitu...
– Áno, skončil som na odbore manažment na bratislavskej Univerzite Komenského. Pri prijímačkách mi pomohlo, že na strednej som bol dobrý z matematiky a angličtiny, z ktorých bola práve skúška. Dostať sa na školu bolo pomerne ťažké, ale myslím si, že sa dostať do akademickej slovenčiny bola výzva ešte aj vyjdúc z gymnázia Vámbéryho, ktoré má celkom dobrú úroveň. Aj môj príklad ukazuje, že sa dá uplatniť aj s maďarskou školou. Vedel by som vymenovať aj ďalších, stačilo by, keby som sa rozhliadol vo svojom okruhu kamarátov.
– Určujúcimi boli študentské roky?
– Univerzita bola dobrá na to, aby nás naučila rozmýšľať. Chceli, aby sme sa naučili to podstatné, aby sme videli poza veci. Jeden z mojich obľúbených učiteľov nás napríklad raz nechal písať test z blbej témy a na nasledujúcej hodine pred nás šmaril poznámky a povedal, že ak sa nás pýtajú hlúposť, majme odvahu vysloviť, že je to hlúposť.
Mal som šťastie, popri štúdiu som mal čas uplatniť nadobudnuté vedomosti. Bol som činný v študentskom programe Aiesec, kde bola okrem iného výmena študentov, plánovali sme aj prednášky. V poslednom roku, roku a pol, som začal pracovať. V ročníku sme boli dvaja Maďari, každý vedel o mne, že ja som ten „maďarský chalan”. Keď sa uvoľnilo pracovné miesto na čiastočný úväzok kde bolo treba vedieť aj po maďarsky, začal som tam popri štúdiu pracovať. To, čím som sa zapodieval, sa dialo na osi Budapešť – Bratislava – Praha a tento okruh je pre mňa dodnes určujúci. Tu som využíval – a odvtedy stále – to, že mám maďarskú identitu, ale viem po slovensky a aj iné jazyky.
Po štúdiu som začal pracovať v portáli Profesia, pre slovenský, český a maďarský trh. Firma bola dobrým „odborným inkubátorom”. Naučil som sa, že treba ísť spoznávať svet, a potom prísť domov a tu zúročiť nadobudnuté vedomosti.
– Skončili sa študentské roky.
– Býval som potom ešte 5 rokov v Bratislave, potom som spoznal môjho obchodného partnera, rodáka z Miškovca, Dundera Krisztiána, ktorý bol poradcom v Profesii. Pozval ma na projekt online odborníka, čo som robil pol roka. Neskôr som pracoval ako freelancer, vyhral som tender Mall.hu, odkiaľ ma odporučili do Mall.sk. Potom som si uvedomil, že po pol roku som mal 4–5 projektov, „predal” som 150 percent svojho času. Musel som osloviť pár kolegov, aby mi pomohli – odtiaľto viedla priama cesta na založenie svojej vlastnej firmy. V odbore je pravidlom, že nemáš pracovať v podnikaní, ale na podnikaní. Pred 5 rokmi sme začali ísť touto cestou, aby sme mohli pracovať na svojom podnikaní a nie v ňom.
– Urobili ste významné odborné kroky, dnes ste slovenským externým trénerom Google...
– Aj keď je odbor marketing taký obľúbený, ani tu nie je všetko jednoduché. Čo je tajomstvom všetkého? Ako povedal Hobó: „úspech má cenu, nie tajomstvo”. 10 rokov som pracoval, často 200 hodín mesačne, a to tak, že som skúsil čo najviac „vstrebať do seba”. Hovorí sa, že ak si najmúdrejším človekom v miestnosti, si v zlej miestnosti... Ja som bol, našťastie, v mnohých dobrých miestnostiach v minulosti, pomohlo mi mnoho mentorov, manažérov alebo klientov. Dodnes si všímam a učím sa, veď to je to, čo ma poháňa vpred.
