Ammar Ramadan: Šok, hrôza, bolesť

V noci na pondelok 6. februára zasiahlo oblasť okolo turecko-sýrskych hraníc silné zemetrasenie s magnitúdou 7,8, po ktorom nasledovalo približne 200 dotrasov. Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) išlo o najhoršiu prírodnú katastrofu v širšom európskom regióne za posledných 100 rokov. Počet obetí sa blíži k 50 000, zranených je takmer dvakrát toľko a nezvestné sú stále tisícky ľudí. Státisíce obyvateľov prišli o strechu nad hlavou, sú vystavení chladu a hladu.

Zemetrasenie zasiahlo aj mesto Jablah, domov nášho hráča Ammara Ramadana, ktorý je na Slovensku sám. S 22-ročným sýrskym futbalistom sme sa porozprávali na túto tému.

Po minulotýždňovom zemetrasení má celý svet obavy o Turecko a Sýriu. Vieme, že v Sýrii táto katastrofa zasiahla oblasť, odkiaľ pochádzaš. Ako je na tom tvoja rodina?
„Slovami ťažko opísať, čo teraz musia Sýrčania pretrpieť. Panujú hrozné podmienky, podobnú tragédiu nikto nepredpokladal. Najmä v oblastiach, ktoré zasiahlo zemetrasenie, ľudia prežívajú veľmi náročné obdobie. Žiaľ, práve tam žije aj moja rodina. Počas dvanástich rokov vojny si tamojší ľudia vytrpeli príliš veľa a teraz sa k tomu pridala táto prírodná katastrofa. Množstvo ľudí zostalo bez strechy nad hlavou, rodiny stratili svoje domovy, nemajú kde prespať. Každý sa bojí a keďže životná úroveň je veľmi nízka, ľudia nemajú víziu do budúcnosti. Ja som vďaka futbalu na dobrom mieste a v príjemnej situácii, no myšlienkami a srdcom som pri rodine, priateľoch a krajanoch. Žiaľ, v prípade takéhoto úderu sme bezmocní.“

Čo je s tvojimi najbližšími?
„Moji rodičia spolu s o rok staršou sestrou a 17-ročným bratom žijú v meste Jablah, kým viacerí bratranci a sesternice v Idlibe. V oboch regiónoch je situácia hrozná, zemetrasenie tam bolo veľmi silné. Našťastie, nikto z mojej rodiny nebol zranený a všetci sú nažive.“

Jablah prednedávnom...

K tejto prírodnej katastrofe prišlo minulý týždeň v noci na pondelok, keď ešte všetci spali. Kedy sa ti podarilo prvýkrát spojiť s rodinou?
„Na ten deň sme dostali voľno, takže som ešte pozeral správy na internete a videl som, že sa niečo stalo. Najprv som tomu neprikladal veľký význam, no keď začali veľmi rýchlo pribúdať nové a nové videá, poriadne som sa zľakol. Okamžite som volal rodičom, pretože som nevedel, či je zasiahnuté aj naše mesto. Moji najbližší boli v šoku, plakali, kričali do telefónu, museli opustiť dom a bežať na ulicu o štvrtej ráno, v úplnej tme a lejaku. Podľa ich opisu zažili scény ako z katastrofických filmov o konci sveta. Kto to nezažil, neuverí, že sa niečo také môže stať. Dva-tri dni som sa nemohol sústrediť na nič iné, stále som myslel na nich. Našťastie, mobilné siete a internet fungujú, takže sme v kontakte.“

Aká je situácia s nimi teraz, kde žijú?
„Prvé dve noci prespali v aute, inde sa nedalo. Ľudia, ktorí nemajú auto, spia na ulici. Ďalšie tri dni strávili u starej mamy, ktorej dom je v lepšom stave, no teraz sú už späť doma. Našťastie, náš blok nebol poškodený, aj keď počas zemetrasenia „tancoval“ z jednej strany na druhú. Moja rodina sa ho snažila hneď po prebudení opustiť, no otrasy boli také silné, že sa nedalo, mohol sa každú chvíľu zrútiť. Budova sa minútu veľmi silno triasla, potom to utíchlo a vtedy mohli vybehnúť na ulicu. Stále nemôžu uveriť tomu, čo sa stalo. Dom, v ktorom bývajú, mal mať pôvodne päť poschodí, no postavili sa len tri.“

...a Jablah teraz.

Čo je s nimi momentálne, ako fungujú?
„Jablah vyzerá, že tam už nikto nechce zostať. Život sa pomaly vracia do normálu, no je tam množstvo zrútených budov. Život však ide ďalej, ľudia musia pracovať. Počas uplynulých dní sa všetci obávali vrátiť domov, v podvedomí mali, že čo ak sa to celé zopakuje. Momentálne je situácia pokojnejšia, naťahovali sa domov a pracujú. Nič sa nedá robiť, mnohí síce prišli o všetko, ale z niečoho žiť treba.“

Poznáš údaje o tom, koľko ľudí prišlo o život v Idlibe a Jablahu?
„Nepoznám počet obetí v Idlibe, v Jablahu zomrelo približne 300-350 obyvateľov, ale na sýrske pomery hovoríme o malom meste. V Idlibe je pravdepodobne oveľa viac mŕtvych.“

Ako sa cítiš ty?
„Klamal by som, keby som povedal, že dobre. Nemôžem však dlho smútiť, nepomôže to ani mne, ani mojim blízkym. Musím sa sústrediť na prácu, je dobré, že sa začala liga a hráme zápasy. Veľkou oporou sú mi spoluhráči a realizačný tím. Pomáhajú slovami aj finančne. Veľmi si cením, že sme v klube ako jedna veľká rodina. Hráči medzi sebou spravili zbierku na pomoc sýrskym ľuďom, za čo som im veľmi vďačný. Moji rodičia sú stále v relatívne dobrej situácii, no mnohí ďalší ľudia sú zranení alebo prišli o domov. Práve k nim smeruje táto finančná pomoc. Vďaka podpore spoluhráčov a trénerom sa cítim oveľa lepšie.“

Neplánuješ dostať svoju rodinu zo Sýrie?
„Otec bol trénerom v ligovom klube v Jablahu, teraz sa venuje deťom, individuálne, mimo klubu. Chodí k nemu veľa mladých futbalistov. Mamička už 35 rokov prevádzkuje v Jablahu lekáreň. Idlib sa nachádza blízko Aleppa a je pod tureckou kontrolou, takže tam nemôžeme ísť. Neustále sa ich snažím dostať do Európy, ale kvôli vojenskému konfliktu je takmer nemožné získať víza. Som presvedčený, že nájdeme riešenie, chce to len čas. Zatiaľ zostávajú v Sýrii.“

dac1904.sk