Sedemkrát s Jánom Bernátom

Ján Bernát o...

...rodine
„Rodina je pre mňa najdôležitejšia a som vďačný rodičom za moje pekné detstvo a výchovu. S mladšou sestrou, ktorá má šestnásť rokov a rastie z nej inteligentná žena, máme dobrý vzťah. Aj starí rodičia a blízki prispeli k tomu, že som mal fakt skvelé detstvo, dodnes ma podporujú, sledujú moje zápasy, keď môžu tak aj osobne. Rodina je pre mňa základ. Obidvaja moji dedkovia hrávali futbal, jeden nastupoval za Tatran Prešov v československej lige. Otec hrával tiež v Prešove, ale po staršom doraste ukončil kariéru. Ja som ostal verný futbalu najdlhší čas z mojej rodiny, ale samozrejme vtedy bola iná doba a iné podmienky. S priateľkou Natáliou sme spolu šesť rokov, tri roky bývame spolu. Je skvelé, že keď sa vrátim domov, ona na mňa čaká. Máme výborný vzťah, vo voľnom čase radi cestujeme, prípadne si len vyjdeme na kávu do mesta. Myslím si, že čas trávime dosť aktívne, nikdy sa nenudíme, nelezieme si na nervy, vytvára mi pokojné zázemie. Som za to nesmierne vďačný.“

... o futbale
„Futbal znamená pre mňa všetko, či už ho hrám, sledujem alebo sa o ňom rozprávam s priateľmi. Som veľmi vďačný za šancu byť profesionálnym futbalistom. Živí ma robota, ktorú milujem. Snažím sa v tom neustále zlepšovať. Zažil som skvelé okamihy, ale aj horšie časy kvôli zraneniam, ale za nič na svete by som nemenil moju prácu, ktorá je pre mňa zároveň koníčkom. Vďaka futbalu som sa dostal na miesta, o ktorých som ani len nesníval. Dal mi možnosti, o ktorých som ani nevedel. Futbalu ďakujem za veľa. Kariéru som začínal v Prešove ako sedemročný v prípravke, predtým som hrával na ulici. V Tatrane som sa naučil základy, bolo to skvelé obdobie. Pôsobil som tam do konca základnej školy, do kategórie U15, ktorá bola veľmi silná, pravidelne sme sa dostali na majstrovstvá Slovenska, boli sme jedným z najlepších tímov. Mal som tam skvelých trénerov. V šestnástich som sa presunul do Žiliny, kde som prešiel dorastom, získali sme tri tituly majstra Slovenska. Ako sedemnásťročný som dostal šancu v druholigovom béčku, o rok som debutoval v A-mužstve pod trénerom Kentošom. Chytil som sa šance a do dvadsiatich som pravidelne hrával našu najvyššiu súťaž. Nasledoval prestup do belgického Westerla, ktorý pôsobil v druhej lige, ale s vidinou postupu. To sa nám napokon aj podarilo, získali sme titul. Aj mne osobne sa darilo a nasledujúcu sezónu sme začali v prvej lige. Začiatok bol veľmi vydarený, potom však prišlo zranenie, ktoré ma vyradilo až na desať mesiacov. Nemal som herné vyťaženie, preto prišlo hosťovanie v Trnave a teraz som tu, v Dunajskej Strede.“

...o viere
„Rodina ma priviedla k viere. Sme kresťania-katolíci, rodičia ma brali do kostola, ale nikdy som to necítil ako nejakú príťaž. Vytvoril som si k Bohu úžasný vzťah a vďačím mu za všetko. On mi dal takú rodinu a priateľku, akú mám. Myslím si, že každý musí mať vo svojom živote nejakú vieru, bez toho je to ťažké. Viera slúži ako kompas, bez ktorého nevieš, čo robíš a prečo si tu. Viera je pre mňa základ a na toto nadväzujem v správaní k iným ľuďom. Snažím sa nepozerať len na materiálne veci, ale vidieť trošku hlbší význam vo svete. Pravidelne chodím do kostola.“

...o reprezentácii
„Pre mňa je to stále otvorená kapitola. Od pätnástky až po U21 som prešiel všetkými kategóriami, zažil som veľa trénerov, odohral veľa zápasov, získal skúsenosti a dosť sme aj cestovali. Pre futbalistu je to najväčšia česť, keď nastúpi na zápas v reprezentačnom drese a počuje hymnu svojej vlasti. Je to iné, ako v klube, kde ste každý deň. Reprezentácia je akoby odmena. Veľmi som si to užil, najmä v dvadsaťjednotke, kde to už bolo viac profesionálne. Vytvorili sme dobrú partiu so staršími aj mladšími chalanmi, len ma mrzí, že som chlapcom nemohol pomôcť v play-off o majstrovstvá Európy, keď som už laboroval so zraneným kolenom. Spoluhráči v prvom zápase vyhrali nad Ukrajinou a veril som, že nejako tie majstrovstvá predsa stihnem, no odvetu sme nezvládli. Mrzí ma to, ale mám pred sebou ešte veľké ciele, chcel by som sa dostať aj do reprezentačného áčka. Často na to myslím, mám to v hlave a to ma ženie vpred.”

...o rivalite vo futbale
„S touto témou mám dosť čerstvé zážitky, zápasy Trnavy so Slovanom boli vždy vybičované. Predtým som nezažil, aby sa zápasy prerušovali, no tam to bolo pravidlom. Okolo desiatej minúty bol na ihrisku dym, nebolo nič vidno. Viem aj to, že súboje medzi DAC-om a Slovanom či Trnavou sú vybičované, ale na ihrisku tá rivalita nepresahuje normy. Hlavne chceme hrať futbal, diváci na tribúnach tomu dodávajú šťavu. Na Slovensku sa hrá futbal, nie je tam žiadne šialenstvo na ihrisku. Keď som v mladosti nastupoval proti Košiciam vo farbách Prešova, cítil som, že je to niečo iné, má to svoj náboj. Je to fajn, lebo sa tešíme na takéto stretnutia, nepotrebujeme žiadnu motiváciu, ten oheň máme v sebe. Potom je to čisto len o tom, aby sme si to čo najviac užili.”

...o tréneroch
„V Prešove ma viedol Patrik Durkáč, ktorý teraz pracuje ako asistent trénera pri áčku Žiliny. On mi dal veľmi veľa. V dobrom spomínam aj na Mareka Petruša, tiež ma viedol dlhšiu dobu. Môj prvý kouč v Žiline bol Michal Hanek, ktorý mi dal veľkú dôveru hneď od môjho príchodu. Som mu vďačný, lebo nebolo ľahké rozhodnutie opustiť domov, musel som si zvyknúť na nový kolektív a na novú školu. Spomeniem aj trénera Jaroslava Kentoša, ktorý mi dal najdôležitejšiu šancu v mužskom futbale a veril mi, hoci tam mohol dať aj iných, skúsenejších. Chytil som sa príležitosti, veď keby som nepodával dobré výkony, tak by som asi nehrával. Šanca bola základ. Po ňom prišiel tréner Staňo, ktorý bol predovšetkým vynikajúci človek. Všetci chalani, ktorí hrali pod ním, by povedali to isté, až potom by spomenuli jeho trénerskú stránku, ktorú má tiež veľmi silnú. Pamätám si, že sme si strašne užívali hrať pod jeho vedením. V Belgicku bolo všetko profesionálnejšie, tréner bol takisto veľmi silný po taktickej stránke. Chcel ma do tímu, ale tam to už nebolo o vzťahoch. Každý tréner je iný a aj kouč DAC-u sa snaží dobre vychádzať s hráčmi. Mne sa tento prístup páči viac, ako keď je niekto vymeraný.”

...o cestovaní
„Vo voľnom čase rád cestujem. Vždy premýšľame, kam ísť a čo vidieť, veď máme len jeden život. Chcem spoznať svet. Toto leto sa mi splnil sen, keďže som veľký fanúšik Realu a boli sme v Madride, kde sme navštívili aj štadión Santiaga Bernábeua. Videl som klubové múzeum aj zápas proti Betisu. Vtedy sa lúčil Toni Kroos, bolo to jeho posledné stretnutie v lige vo farbách Realu a aj posledný zápas v La Lige v minulej sezóne, takže som bol pri oslave titulu. Madrid je krásne mesto. Potom sme ešte boli v Ázii, pochodili sme Malajziu, Singapur a Bali. Bol to úplne iný svet, iná kultúra. V budúcnosti by som chcel toho vidieť ešte veľa, uvidíme, čo sa mi podarí. Z Európy som už videl dosť. Nie som typ, ktorý leží na pláži. Vyskúšal som si aj to, ale až tak mi to nesedí.“

dac1904.sk