Dolce vita – Láskyplne hľadajúc radosť zo života

Úvodom vernisáže s rodinnou atmosférou sme si z nahrávky v podaní dunajskostredského speváckeho Zboru svätého Juraja vypočuli skladbu Johna Ruttera „Všetko krásne”. Touto myšlienkou začala svoj príhovor aj riaditeľka knižnice, PhDr. Helena Laczová.

„Všade je krása. Na to odkazuje aj hudobné dielo – veď je zvykom vravieť: Čo je talent? Dar od Boha. Počuli sme veľakrát: pokoj, láska, čoho sa nám dostane, to vraciame iným... Presne tak robí Štefan Hangácsi: čo vidí, to aj sám vracia svetu,“ povedala riaditeľka inštitúcie a následne citovala z autobiografickej spovede Štefana Hangácsiho.

Dozvedeli sme sa čo-to o jeho životnej ceste, že k maľovaniu ho priviedol jeho učiteľ na základnej škole László Péter, hoci spočiatku ešte používal vodové farby a tempery; potom sa počas maľovania tabla priemyslovky v Košiciach zoznámil s olejovými farbami. Medzníkom na jeho umeleckej ceste sa stala vojenčina: v tom období namaľoval portrét Mariky Gombitovej – vtedy sa definitívne rozhodol pre olejomaľbu. Po vojenčine sa oženil a nasledovalo intenzívne tvorivé obdobie. Neskôr, vidiac nekonečné množstvo plagátových obrazov, ktoré zaplavilo trh, odložil štetce a farby na celé desaťročie. Umelecká kreativita však nešla spolu s nimi do šuplíka. Ako reportér a redaktor súkromnej televízie v Rimavskej Sobote sa dostal bližšie k ľuďom a miestnym komunitám – a tak začal vnímať takzvanú pouličnú tematiku z novej perspektívy. Jej vplyvom sa v ňom opäť prebudila túžba po maľovaní. Znovu začal tvoriť.

Postupom času sa do stredobodu jeho záujmu dostali nové témy: „Začalo ma lákať maľovanie do detailu vypracovaných obrazov, kde musím kompozíciu riešiť množstvom kresieb a geometrických výpočtov“.

„Koľko energie odo mňa fyzicky vyžadujú plánovanie a maľovanie, hotové dielo mi ju mnohonásobne vráti mentálne. Pri pohľade naň dokážem oveľa hlbšie prežiť, vnímať a takmer cítim realizmus skrz zobrazenie konkrétnych predmetov či ľudí. Mám pocit, že čím je obraz náročnejší, tým pokornejšie sa k nemu viem postaviť a stotožniť sa s ním. Milujem svetlo a tieň, ktorý k nemu patrí. Milujem a hľadám radosť zo života," píše neprofesionálny výtvarník vo svojej spovedi.

Helena Laczová zakončila svoj príhovor týmito slovami: „A sme tam, kde sme začali: Všade je krása... Ak má človek tú schopnosť, ak má v sebe dar, vnútorné nutkanie, tak dokáže vidieť krásu vo všetkom, aj v dnešnej hektickej dobe dokáže vnímať, koľko krásy nás obklopuje“.

Na záver Štefan Hangácsi s radosťou povedal, že aj keď sa len nedávno presťahovali do Šamorína, cíti, že ho na Žitnom ostrove prijali medzi seba. Hoci sa považuje za umelca, ktorý maľuje všetko, v posledných rokoch je v centre jeho pozornosti a záujmu mesto. Dnes sa na jeho plátnach objavujú predovšetkým historické budovy v kontexte súčasného sveta – či už ide o odraz viditeľný na skle výkladu, v zrkadlovom laku auta, či na hladine mláky po daždi.

Výstavu si možno pozrieť do 7. októbra 2022 v čitárni Žitnoostrovskej knižnice v Dunajskej Strede.

text a foto: -rovin-