Od júla máš na starosti mladých brankárov našej Akadémie. Ako sa zrodil tvoj návrat do DAC-u?
„Ak si dobre spomínam, prvýkrát sme sa ohľadom tejto témy rozprávali v marci, no vtedy som túto ponuku nechcel zverejňovať. Mesiac po tom, ako sa ukázalo, že nemôžem pokračovať v profesionálnej futbalovej kariére, ma kontaktovali Martin Raška s Martinom Matlákom. Predostreli mi ich plán brankárskej akadémie, kde by sme pracovali s deťmi z klubu a snažili sa fungovať na čo najvyššej úrovni. V ďalších týždňoch a mesiacoch sme sa snažili zosúladiť a upresniť naše predstavy.“
Na akej dĺžke kontraktu ste sa dohodli?
„Momentálne na jeden rok, potom sa uvidí, ako ďalej. Myslím si, že úspešná spolupráca nezávisí od dĺžky zmluvy. Ak bude všetko fungovať podľa predstáv, tak predpokladám, že sa mi kontrakt automaticky predĺži. Teraz však ešte neuvažujem až tak dopredu. Dúfam, že dobre vstúpim aj do tejto novej etapy môjho života. Predsa len, bude to niečo iné ako počas hráčskej kariéry. Musím sa do toho dostať, priučiť sa. Veci nefungujú tak, že mávnete čarovnou paličkou a ste hneď úspešný. Potrebujem naberať skúsenosti. Idem do toho skromne, ale s túžbou naplniť hlavne moje vlastné očakávania.“
S takou kopou brankárskych skúseností však nebudeš začínať od nuly...
„Samozrejme nie, ale podľa mňa sa budem učiť až postupne, najmä od samotných detí. Som zvedavý, ktorému brankárovi čo vyhovuje, ako sa vyvíjajú, čo im dali cvičenia, ktoré s nimi vykonávali tréneri od malička. Pre brankárov platí to isté, čo pre hráčov v poli: koľko ľudí, toľko návykov. Cítim, že to bude veľmi zaujímavá práca. Od prvého telefonátu ma celý projekt zaujal a som veľmi šťastný.“
Vráťme sa k futbalovej kariére, konkrétne k jej koncu: pred pár mesiacmi prišla šokujúca informácia, že v 34 rokoch musíš ukončiť profesionálnu kariéru. Ako sa ti to celé podarilo spracovať?
„Samozrejme, bolo to veľké prekvapenie, prišlo to z jedného dňa na druhý. Povedali mi, že do ukončenia všetkých vyšetrení nemôžem ani trénovať. Nečakal som to, hoci som vedel, že koniec kariéry sa už blíži. Nie som naivný, bolo mi jasné, že množstvo hráčov už v 34 rokoch zavesilo kariéru na klinec. Prišlo to však nečakane, musel som to prijať a vyrovnať sa s tým. Boli aj ľahšie, ale aj náročnejšie dni, no snažím sa brať pozitívne: mám viac času na rodinu, cez víkend si môžem v kľude pozrieť zápasy. Na toto som predtým nemal čas. Je samozrejme lepšie, že môj problém odhalili včas a nestalo sa mi niečo na ihrisku. Mohlo sa tak stať nielen v zápase, ale aj na tréningu. Žiaľ, v poslednej dobe bolo viacero prípadov, kedy hráč nečakane spadol na trávnik a zomrel. Nechcem to však dramatizovať. Každopádne, ak sa podarí zabrániť ničomu zlému, tak sa tomu treba naozaj tešiť.“
Kedy sa pripojíš k DAC?
„V polovici júla. Naši synovia, Janči a Krištof ešte chodili v Debrecíne do školy, respektíve do škôlky a nechceli sme ich náhle vytrhnúť z ich prostredia. Chceli sme, aby tam dokončili školský rok, popritom sme vybavili všetky papierovačky, aby sme sa mohli natrvalo vrátiť na Slovensko.“
S akými pocitmi sa vraciaš do Dunajskej Stredy? Bol si na viacerých domácich zápasoch minulej sezóny a na vlastné oči si videl, akou zmenou klub prešiel...
„Okrem domácich stretnutí A mužstva som viackrát navštívil aj akadémiu. Je priam až neuveriteľné, akým smerom sa tu veci pohli. Do DAC-u som prvýkrát prišiel pred desiatimi rokmi a odchádzal som v lete 2011, teda pred siedmimi rokmi. Fantastické, ako sa tu všetko za ten čas zmenilo. Nielen štadión, ale celkovo základy aj fungovanie klubu. Takýto rozvoj klubu na Slovensku nie je bežný. Je to niečo, čo musí každý uznať a oceniť, veď to neprišlo samo od seba. Je dobré vidieť aj to, že mužstvu sa nielen podarilo usadiť v prvej šestke, ale dokonca v prvej trojke a stalo sa vážnou konkurenciou pre najlepších. Podarilo sa tu poskladať silné mužstvo, ktoré je lákadlom pre divákov.“
Tvoja prvá trénerská práca bude so žiakmi, no predpokladám, že do budúcna máš aj iné plány...
„Popravde, moc sa nad tým ešte nezamýšľam. V prvom rade sa snažím čo najlepšie pripraviť na túto úlohu. Nezamýšľal som sa nad tým, kde budem o dva-tri roky, chcem sa prioritne uchytiť tu. Chcem pracovať tak, aby som sa každý deň mohol v kľude pozrieť do zrkadla. Pre mňa bude najväčšou výzvou, aby si deti užívali tréningy a s radosťou plnili svoje povinnosti. Ďalej musia vidieť a cítiť, že napredujú, pretože práve to je cieľom našej práce. Samozrejme, dlhodobým zámerom je vychovať brankárov pre seniorské mužstvo, aby ich klub nemusel kupovať zvonka.“
Počas tvojho pôsobenia v DAC si bol obľúbencom fanúšikov, spomínali na teba aj roky po tvojom odchode a aj návrat do Dunajskej Stredy mal pozitívnu odozvu. Čo by si chcel odkázať fanúšikom?
„Najprv by som sa im chcel poďakovať za podporu v minulosti, som za ňu naozaj veľmi vďačný. Verím, že minimálne taká pozitívna bude aj moja práca, ako pozitívne, dúfam, vnímali môj návrat. Chcel by som len poprosiť, aby aj naďalej povzbudzovali mužstvo, ako v posledných mesiacoch a stáli pri ňom aj vtedy, ak sa darí menej. Patrí to k futbalu, pretože na ihrisku je aj súper a nie vždy vyjde všetko tak, ako si to predstavujeme. Podobne je to aj v živote. Ak si spomeniem na stav spred desiatich rokov... čo by vtedy ľudia dali za to, čo tu máme teraz! Veľmi, naozaj veľmi si to treba vážiť a keď sa niečo nevydarí alebo niečo nepôjde zo dňa na deň, netreba byť hneď nespokojný, ale treba klub podporovať aj naďalej.“
Zdroj: fcdac.sk
