Keď si sadneme do lavíc

Aj ako dospelí sa po dovolenke  ťažko vraciame na svoje miesto do kolotoča povinností, do každodennosti.  Pritom vieme, že nás strašia v dobrom prípade nie ťažkosti s riešením úloh, ale šedivosť všedných dní.   Chýbajú nám malé sviatky, preto je dôležité ich udržiavať, alebo si ich práve vytvoriť, aby spríjemnili čoraz tmavšie  jesenné večery.  Myslím si, že takýmto sviatkom je aj prvé prekročenie školskej brány. Škoda však, že ešte aj 25 rokov po vzniku republiky existujú problémy, ktoré musíme za týmito bránami zdolávať.

Detské čaro medzi školskými lavicami je výsledkom niekoľkých učiteľov, ktorých práca je pre nich poslaním. Ich mená si budeme pamätať ešte aj v dôchodkovom veku.  Avšak veľkú úlohu, typickú  v tomto materiálnom svete, zohráva aj v školstve otázka peňazí, žiaľ, nie na poli vzdelávania, kde by bol rast ekonomickej inteligencie užitočný, ale v oblasti zabezpečenia jeho prevádzky.  Osobné ohodnotenie, predpisy nie v prospech škôl a celkovo nedostatok prostriedkov.

Ministri prichádzajú a odchádzajú, plány sa rodia a upadajú do zabudnutia, zatiaľ čo oči prváčikov sa začiatkom septembra lesknú, kým nesmelo púšťajú maminu ruku. Pamätáte si svoj prvý deň v škole? Nie, ľahšie sa pamätajú prvé okamihy našich detí, ich triedneho učiteľa. Je dobré čítať o tom, koľko škôl v meste sa vynovilo počas leta.  Teraz je lopta na najvyšších miestach, aby sa okrem budov vynovil aj systém na úroveň požiadaviek doby,   ktorý by aj učiteľské povolanie zatraktívnil, lebo okrem ligotu očí prváčikov by bolo dobré vidieť aj učiteľov s rozradostenými očami.  

Rajkovics Péter, šéfredaktor

Uverejnené v Dunajskostredskom hlásniku 2017/14.