Festival otvoril svetoznámy umelec

Pred koncertom sme sa umeleckého riaditeľa Rácza Tibora spýtali, ako sa podarilo privábiť do nášho mesta takého významného umelca.  

„Harmonikári nie sú ako huslisti, ktorých pozná celý svet, ani nie sú takí manažovaní. Súčasne je Mika však natoľko uznávaný a známy umelec,  ako povedzme známi a uznávaní operní speváci či pianisti. Často sme boli spolu v porotách, viackrát sme navštívili vzájomne koncert toho druhého, navyše, čo môžem považovať za svoje osobné šťastie, stali sme sa dobrými priateľmi. Obaja vyznávame presvedčenie, že sa treba dívať do budúcna, nie do minulosti, aby sme boli tými, ktorí žijú pre dnešok a nie tými, ktorí hľadajú včerajšok. Aj dnešný koncert je dôkazom toho, že súčasná hudba má svoje miesto v súčasnom umení, tu v galérii súčasných umelcov, kde sa tí hudobníci, ktorí dýchajú dnešný vzduch  a rozmýšľajú rozumom dnešných ľudí a tlmočia súčasný citový svet, môžu ukázať, že existujú a môžu sa predstaviť – ostalo nás málo takých, ale to nevadí.

To, že sa dnešný koncert podarilo zorganizovať, možno pripísať tomu, že ja o ňom viem, že má ten istý názor a Mika to zas vie o mne. V minulých rokoch mal nespočet koncertov v Strednej Európe, a predsa prijal aj naše pozvanie.  Podľa mňa môže byť mottom tohto festivalu, že povedal: ja idem len tam, kde sa robota robí profesionálne. A hľa – je tu!”

Zhovárali sme sa aj s Mika Väyrynenom:

– Ako hudobník ste precestovali celý svet, boli ste predtým aj u nás?

– Áno, s výnimkou Antarktídy som koncertoval v podstate  už všade. Dávnejšie som bol už aj na Slovensku, v Bratislave, snáď pred  25 rokmi, bol som aj v Dunajskej Strede pri príležitosti porotcovania. Teraz tu, v meste, žiaľ, pobudnem len krátko, nebudem mať príležitosť ho lepšie spoznať.  

– Prvé vystúpenie ste mali pred 30 rokmi, takmer 20 rokov učíte. Čo je zaujímavejšie: byť sólistom alebo učiteľom?

– Keď som bol mladý, veľmi veľa som hral, cestoval, snažil som sa veľa učiť, všetko zvládnuť, čo sa len dalo. Po čase som mal pocit, že celkom prirodzene prišla potreba, aby som sa stal učiteľom. Nebolo by čestné voči talentovanej mládeži, ba bola by to vyslovená hlúposť, ak by som neodovzdal ďalej tie vedomosti, ktoré som získal. Môj život hudobníka bol dosť stresový, únavný kvôli cestovaniu, navyše ľuďom treba ponúknuť vždy niečo nové, lebo očakávania voči nám sú enormné. V súčasnosti sa oveľa lepšie cítiť v roli učiteľa a už ani nerád koncertujem.

– Ako učiteľ by ste spomedzi svojich žiakov na koho poukázali?

– Považujem sa za veľmi šťastného človeka, labo všetci moji žiaci sú talentovaní. Všetci, ktorí chodili a chodia ku mne na hodiny, sú najlepší z najlepších, vrchol pyramídy. Preto by som nikoho nechcel, ale ani nevedel nikoho z nich vyzdvihnúť, na všetkých, ktorých som učil, som hrdý.