Karol Pecze: Najmilšia aj najťažšia chvíľa kariéry

Aká myšlienka vás napadne prvá, keď sa spomenie dunajskostredský zápas storočia DAC-Bayern?

„Pre mňa to bola najkrajšia, najmilšia, ale asi aj najťažšia chvíľa mojej športovej kariéry. Bolo to istým spôsobom priblíženie sa k vrcholu dunajskostredského futbalu.“

A čo vás napadne, keď sa povie, že je tomu už tridsať rokov?

„Nuž, tomu nechcem ani uveriť... Jediné spravodlivé dianie v živote človeka je, že čas plynie pre každého rovnako. Prijímam to s určitou pokorou, pretože mnohí pamätníci už nie sú medzi nami. Našťastie, ja ešte môžem rozoberať túto našu hviezdnu chvíľu.“

Hodnotu dvojzápasu proti Bayernu zvyšuje aj skutočnosť, že dnes je pre tímy z Fortuna ligy možnosť zahrať si s podobným súperom takmer ako výstup na Mount Everest...

„Áno, je to tak. V tom čase sme si možno ani neuvedomili, kam sme sa až dostali. Hrali sme s eufóriou, nadšenie pri zápasoch DAC-u bolo obdobné ako teraz. Tí najzarytejší fanúšikovia uvažovali ešte pozitívnejšie, verili prípadnému úspechu aj proti nemeckému súperovi. Dostať sa tak ďaleko je stále ťažšie a ťažšie. Tých tridsať rokov odzrkadľuje snaženie v klubovej histórii DAC-u. Snaha dosiahnuť vrcholový výkon určite nechýbala ani v jednom roku, lenže pokles formy alebo zlá ekonomická situácia spôsobili, že výsledky boli rôznorodé. Nakoniec sa DAC musel niekoľkokrát objaviť v nižšej súťaži a potom sa opäť pokúsil preraziť vyššie. Z tohto pohľadu si myslím, že to bude stále ťažšie, nakoľko systém súťaží, ako to organizuje UEFA, dáva malým krajinám čoraz menšiu šancu ochutnať atmosféru európskych súťaží. Kvalitatívne rozdiely medzi mužstvami sú čoraz výraznejšie.“

O domácej odvete proti Bayernu sa popísalo neskutočne veľa vecí. Čo bolo z vášho pohľadu najzaujímavejšie alebo najemotívnejšie?

„Bolo toho veľa a nikdy som nediferencoval, čo bolo krajšie, lepšie. Keď sme vystúpili z autobusu v Mníchove, zasiahol nás určitý ‚vietor‘. Vošli sme do útrob Olympijského štadióna a videl som na hráčoch, funkcionároch, ale cítil som aj na sebe, ako to prostredie zarezonovalo. Po prvýkrát som vstúpil na ihrisko takého mužstva, akým bol Bayern. Musel som im rýchlo zaveliť, aby prestanli obdivovať priestor, pretože sme prišli na tréning. Toto bola jedna z najpamätnejších chvíľ.“

V Mníchove sme podľahli 1:3 a herne sme vôbec nesklamali. Odvetu teda predchádzalo veľké odhodlanie, že by sa možno dalo niečo výsledkom urobiť. Prišlo však rýchle vytriezvenie. Ako si na ten zápas spomínate?

„V prvom zápase v Mníchove sme celkovo obstáli, zahodili sme niekoľko dobrých šancí, Takáč trafil žrď. Keby sme tam boli stopercentne úspešní, mohol sa zrodiť ešte lepší výsledok. Nás aj futbalovú verejnosť to ale povzbudilo. V odvete sme chceli dosiahnuť čo najlepší výsledok, hoci sme vedeli, že vytvoriť úspešné futbalové mužstvo stojí veľa peňazí a súperiť s klubom, ktorý mal vo svojich radoch špičkových európskych futbalistov, nebude jednoduché. Nesmeli sme urobiť ani jednu chybičku, tá však napokon prišla. Vyrobili sme jedenástku, jeden z našich hráčov bol vylúčený. Asi to bolo kvôli nadšeniu a bojovnosti, ktorou sme reagovali na kvalitu súpera. Keď vás neberú úplne vážne, je možné uspieť. Ale akonáhle vás berú trošku vážnejšie, je to veľmi ťažké, lebo v Bayerne bola určite väčšia kvalita, ako u nás.“

Preskočme tých tridsať rokov. Už ste naznačili, že konjunktúra klubu je podobná, ako vo vašich časoch. Kedy by mohol hrať DAC so súperom zvučného mena podobným Bayernu?

„Ukazuje sa, že budovanie kvalitného mužstva si žiada čas. Dôležitá je trpezlivosť, pretože mať skvelý tím z jedného roka na druhý je veľmi ťažké. Ale sú občas aj výnimky, ako napríklad Trnava v posledných mesiacoch. Získala titul, hoci nikto im neveril, a v európskych súťažiach na seba upozornili skvelými výsledkami hlavne proti mužstvám z bývalého socialistického bloku. Nedovolil by som určiť nejaký čas pre DAC, ale veľmi držím palce. Jednak prajem klubu trpezlivosť, ale aj to, aby po prvých zábleskoch nepredali futbalistov do zahraničných klubov. Kompaktnosť a zohratosť popri kvalite sú veľmi dôležitým faktorom. Samozrejme, sledujem zápasy DAC-u, kde je akousi predĺženou rukou môj syn. Podujal sa pokračovať vo výstavbe tímu, ktorý by opäť mohol priniesť Dunajskej Strede úspechy. Štadión, alebo infraštruktúra, oddanosť a podmienky už sú, ešte si to žiada výraznejšiu konkurenciu v mužstve, aby mužstvo mohlo úspešne účinkovať. Aj v tomto smere držím veľmi palce.“

Zdroj: fcdac.sk