Ikona Dunajskej Stredy

- Kde boli tvoje začiatky?

- Vo svojich pätnástich, keď som žil ešte v Bratislave, som začal robiť hudbu. Potom som na viac ako 10 rokov odišiel pracovať do zahraničia, muzicírovať. Vrátil som sa domov  niekedy v 1989, odvtedy pracujem v Dunajskej Strede. V kultúrnom stredisku som získal dobrú pracovnú príležitosť, čomu som sa tešil, lebo som mohol naďalej hrať.

- Mnohým si pomohol pri naštartovaní ich kariéry ...

- Áno, v tej dobe som sa začal zaoberať  mladými hudobníkmi, spevákmi a talentmi. To znamenalo, samozrejme, kopu práce, ale vždy som sa tešil úspechom mojich žiakov. Iste,  dnes sú medzi nimi aj takí, ktorí sa neživia hudbou, skončili. Lebo treba povedať, že život hudobníka neznamená vždy med lízať. Byť neustále na ceste, často cestovať na dlhé vzdialenosti. Hoci z istého hľadiska život hudobníka je krásny, ale aj rovnako ťažký. Nie všetci to zvládajú. Boli aj takí, ktorí boli úspešní, ale rozhodli sa vrátiť domov. Ja tiež. (Smeje sa  a vyhladí sa mu tvár.) Unavil som sa.

- V podstate, "od prevratu" pôsobíš v Dunajskej Strede ...

- Áno, napríklad v roku 1989, počas nežnej revolúcie, keď sa pred mestským kultúrnym strediskom štrngalo kľúčmi, námestie som ozvučoval ja. Hoci, podotknem, nebola to "skutočná" revolúcia. Tiež musím povedať, že vzhľadom na charakter mojej práce som pracoval pre všetky politické strany, ale nikde som nikdy nebol členom. Ani v starom režime – ani kolegovia ma nevtiahli do Komunistickej strany. Možno aj preto, že som absolútne apolitický. Nielen, že nikdy v živote som nebol členom politickej strany, ale priznám sa, že ešte nikdy som nebol ani voliť.

- V rokoch 1989 – 2016 sa Dunajská Streda zmenila. Viacnásobne. Ty to ako vidíš?

- Toľko by som vedel o tom rozprávať.... Tu som žil, v meste som pracoval, bol som súčasťou všetkých tých zmien. Všetky tie roky plynuli ponad mňa... Žiaľ, stále viac si všímam, že o kultúra je čoraz menší záujem. Toto je, pravdaže, celosvetový problém, nie individuálny alebo len tohto mesta. Čo sa deje vo veľkom, cítiť aj tu v malom. Ledva-ledva sa objavujú hodnoty.

- Kam smerujeme?

- Vecou hudobníka je zabávať ľudí, a keď  sa pri tom ľudia cítia dobre, hudobník splnil svoju povinnosť. Ale dnes vidím to, že dnešným talentovaným ľuďom chýba rutina. Aby sa niekto mohol považovať za hudobníka, to chce  celé roky trpezlivej, usilovnej práce, cvičenia a driny.

- Je pre dnešnú mládež príznačná vytrvalosť, alebo láska a rešpekt k práci? V čom sa ich mentalita líši, od staršej generácie?

- Myslím si, že my sme pred pár rokmi brali celú vec oveľa vážnejšie. Nie to chcem povedať, že medzi nami nie sú žiadne talenty, pretože sú, u nás hlavne medzi mladými rómskymi chlapcami, ktorých už otcovia a starí otcovia boli hudobníkmi. Problém je v tom, že u nich slovo hudobník už toľko neznamená. Mnohí premárnia svoj talent, a potom z neho – v žiadnej forme - nevedia profitovať. Na strane druhej, nemajú také zázemie, ktoré by ich podporovalo. Hoci, podotknem, ak by aj  také mali, tak svojou nespoľahlivosťou by tento vzťah pokazili. Napriek tomu, aj tak chýba také zázemie, ktoré by sa týchto talentov nielen ujalo, ale im aj pomáhalo a usmerňovalo ich. Voľakedy som to robil ja, investoval som do toho svoj čas a peniaze, ale to je veľmi málo. Jeden ľudský život na to nestačí. Iba s plnou spoluprácou by sa to dalo robiť, ale na to nie je dopyt ani z jednej, ani z druhej strany.

- Spomenul si, že život hudobníka je ťažký. Ako to zvládala tvoja rodina?

- To je pre mňa veľká srdcelomná záležitosť. Pri pohľade späť, na základe svojich chýb, len toľko viem poradiť všetkým, ktorí sa oženia a plánujú mať rodinu, nech od nej neodchádzajú pracovať do zahraničia x-krát na pol roka, lebo to rozbije vzťah. Uvediem jeden príklad: raz, keď som sa vrátil z dlhej cesty domov, môj syn sa hral v izbe. Prišiel som k nemu, ale on sa ma zľakol, nevedel, kto je ten ujo. Prežíval som to  veľmi zle. Kvôli životu, čo som si vybral, sa moje manželstvo rozpadlo. Ale bohužiaľ, nedopadol som tak len ja: to isté sa stalo mnohým mojim kolegom.

Podľa môjho názoru, za všetko čo robíme, musíme prevziať zodpovednosť. To ma naučil život. Ako aj to, aby sme prijali to, čo nám pridelí a nepýtali sa, prečo? Nemusíme poznať všetky odpovede, dokonca sú aj také odpovede, ktorým ani rozumieť nemusíme. Jedno ale môžem povedať: ešte aj dnes mám rád  ľudí. Za to, čo som dosiahol, môžem ďakovať totižto im. Im vďačím za všetky úsmevy, známe  tváre, priateľské podania rúk.