– Odkedy je šach vašou vášňou?
– Šach si ma získal okolo roku 1968, vo veku 16 rokov, čo sa v športe považuje za dosť neskoro, totiž za ideálny vek sa pokladá 6 rokov. V tom čase som súťažne hral pingpong, kvôli čomu som sa dostal vlastne aj na rázcestie. Po troch rokoch som sa musel rozhodnúť, čo budem ďalej robiť, na profesionálnej úrovni sa dve veci naraz nedajú robiť. Napokon som ostal pri šachu. Po roku som sa dostal do dunajskostredského šachového oddielu, ktorý v tom čase hral „divíziu” (to bol štvrtá najvyššia súťaž). Počas mojich štúdií na vysokej škole v hlavnom meste mi ponúkli účasť v druholigovom oddieli, teda v druhej najvyššej súťaži v Československu. To som nemohol odmietnuť. Takmer sedem rokov som tam „posúval figúrky”, po štúdiu som sa však vrátil do Dunajskej Stredy. Toto bolo obdobie, keď som si uvedomi, že šach je najkrajšou a najzaujímavejšou hrou na svete. Šach je viac ako šport – je to jediná hra, v ktorej môžu spolu „zápasiť” desaťročné deti so 70 ročnými hráčmi, a tu veru môže zvíťaziť aj ten desaťročný. Je to jediná hra, kde si ženy a muži rovnocenne môžu zmerať sily. Ale aj od toho je to viac: veda a umenie! Aké zaujímavé riešenia sú možné, ma prekvapuje dodnes. Nečudo, že dnes je vo svete 700 miliónov hráčov a nečudo, že už existuje 1500 rokov, a ešte vždy v ňom možno nájsť niečo nové!
– Aký by bol krátky sumár vašej kariéry?
– V Dunajskej Strede som dlho hral divíziu, neskôr, po vzniku samostatného Slovenska, po reorganizácii, 3. ligu... Už skôr, v roku 1970, som sa začal venovať deťom zaujímajúcim sa o šach, ktoré sa potom dostali do oddielu medzi dospelých. S nimi sme sa dostali do 2., neskôr do 1. ligy, potom do Extraligy. Stalo sa, že sme vypadli, ale vždy sme sa tam znova prebojovali. S deťmi sme získavali čoraz viac víťazstiev, a to v družstvách i jednotlivcoch. Všade, kde sme sa objavili, obdivovali dunajskostredské deti...
Naše deti sa dostali aj do výberu – zúčastnili sme sa detských olympiád, napríklad v Istanbule, Belehrade, Szegede... Piati z nich získali majstrovský titul, a to za prísnych noriem. Z najšikovnejších by som vyzdvihol Petényi Tamása, s ktorým sme v roku 2005 vo vekovej kategórii 12 rokov vyhrali Majstrovstvá Európy v rakúskom Murecku (stal sa teda prvým slovenským majstrom!), o dva roky v Szabadke vyhral Tamás aj v kategórii 14 ročných. Ťažko vyjadriť to šťastie, ktoré sme cítili my, Dunajskostredčania, v 500 miliónovej Európe …
Náš oddiel dospelých sa už tretí raz stal víťazom Extraligy, trikrát bol druhý. Trikrát sme sa zúčastnili pohára víťazov (v Španielsku, Srbsku a Turecku), kde si merajú sily najslepší z celého sveta. Tu Dunajská Streda získala 12., 15. a 10. miesto.
– Oddiel teda vyhral viacero súťaží. Čo pre vás znamená to posledné?
– Veľmi sme sa tešili, lebo vyhrať je síce pekná vec, ale obhájiť titul druhá. Všetci nás chceli poraziť, a nemali čo stratiť. A keďže šach je aj psychológia, s Petényi Györgyom, vedúcim klubu, sme sa snažili v družstve udržiavať dobrú náladu, kondíciu, bojovnosť a optimizmus. Podarilo sa... Ďakujeme aj mestu za podporu...
– Aká bola vaša reakcia, keď ste sa dozvedeli, že vás mesto vyznamená?
– Bola to veľká radosť, dobre mi to padlo. Cítil som sa podobne, ako keď v Szabadke Tamás zvíťazil...
– Aké sú vaše plány do budúcna?
– Veľmi by som sa tešil, keby sa nám podarilo po tretíkrát vyhrať Extraligu, aj keď viem, že sa to ešte nikomu nepodarilo. Chceli by sme do oddielu včleniť aj pár nových, mladých hráčov, takže je čo robiť. Chcel by som sa zúčastniť aj tohoročnej súťaže v Grécku...
Toto ste už čítali?
Svet si pripomenie Medzinárodný deň eliminácie násilia páchaného na ženách
Celý svet si 25. novembra pripomenie Medzinárodný deň...