Nachádzate sa tu

„Treba si plniť svoje sny!“

Toto ste už čítali?

Publikované: 2019, január 14 - 16:25 | Šport
Rozhovor s Ĺubom Šatkom o futbale, o tom, čo pre neho znamená viera, a ako sa cíti v našom meste.
„Treba si plniť svoje sny!“

Aké bolo prostredie, v ktorom si vyrástol? Už na začiatku detstva si bol odhodlaný, že budeš futbalistom?Ako si zosúladil štúdium v škole so športom?

Vyrastal som na sídlisku, vlastne hneď po škole sme si hodili tašky, a s kamarátmi sme vychádzali von pred panelák a hrávali sme rȏzne športy: futbal, hokej, pingpong, takže som mal super detsvo. Vlastne všetci moji kamaráti chodili na futbalové tréningy, takže ja som to povedal mame, že by som to mal začať skúsiť s nimi. A štúdium so športom na ZŠ bolo v podstate jednoduché ale na strednej a keď som išiel do zahraničia, už to bolo zložitejsie. Vtedy som chodil dvakrát do roka na Slovensko na skúšky, bolo to ťažké sa k tomu prinútiť, ale vždy sa dá nájsť dostatok času na to, aby sa dalo venovať škole aj popri športe.

Mohol by si niečo porozprávať o tvojich zážitkoch a skúsenostiach v Anglicku? Nebolo to ťažké pre Teba v takom mladom veku, vzdialene od domáceho prostredia, v cudzej krajine? Mohol by si vyzdvihnúť niečo, ako najväčšie pozitívum tam strávených rokov z hľadiska tvojej kariéry a osobného života?

Do Anglicka som vlastne prišiel ako šestnásťročný a zo začiatku bolo naozaj ťažké sa aklimatizovať, vlastne tam bolo všetko nové, nové prostredie, nový jazyk. Býval som vlastne v anglickej rodine, ktorá spolupracuje s klubom, oni sa o mna starali a na začiatku to bolo divné, že som s nimi, ale boli to super ľudia, ktorí mi pomohli v mojich začiatkoch, starali sa o mňa. A určite veľké pozitívum bolo, ochutnať ten svetový, veľký futbal, dostať sa na lavičku Premier League, nastúpiť popri takých hráčoch, učiť sa každý deň. No a to ma naučilo takisto k samostatnosti, keďže už som bol v mladom veku preč z domova, určite to pre mňa bola skvelá futbalová škola, ale aj životná.

Ako vidíš možnosti slovenského futbalu, má šancu priblížiť sa aspoň čiastočne k úrovni anglického, kedy a akým spôsobom?

Tak to ťažko niečo povedať o tých možnostiach, keďže samozrejme všetci vieme, že vo svete a vo futbale vládnu peniaze, financie a ako vidíme na Slovensku vlastne je viacero klubov, ktoré majú problém s týmto. A v Anglicku dostávajú tie kluby obrovské peniaze či už z televíznych práv a vlastne sú tam aj bohatí majitelia z arabských krajín, takže si myslím, že to sa ťažko porovnáva, či sa vôbec môžeme priblížiť na takú úroveň, ale určite takisto veľkým rozdielom sú fanúšikovia a tá atraktivita tej Premier Ligy, takže v tomto by sa mohla tá slovenská liga zlepšiť.

Hovorme o dunajskostredských rokoch! Aké si mal poznatky o DAC, predtým, ako si sem prišiel? Ako dlho trvala „aklimatizácia”?

O Dunajskej vlastne som zisťoval informácie od chalanov, ktorí tam hrávali, či už  od chalanov z Dubnice alebo chalanov, čo som poznal z reprezentácie mládežníckej. Aklimatizácia, myslím si, trvala asi vlastne celú tú prvú pripravu, čo sme mali zimnú, a to celú v Turecku, keďže som tam nepodával ešte výkony, ktoré som si ja sám sebe predstavoval, aké od seba očakávam. No potom mi dal tréner dôveru od začiatku v ligových zápasoch a tam som nabral to sebavedomie, ktoré mi chýbalo potom, ako som prišiel z Anglicka, kde som vlastne už potom nehrával. A keď som nabral to sebavedomie naspäť, vedel som, že mám dôveru trénera, tak po tom prvom ligovom kole som sa dostal na tú úroveň, kde by som chcel byť postupne.

Ako sa ti páči Dunajská Streda, ako mesto a toto južné územie Slovenska? Vedel si, že je to národnostne zmiešané územie, kde sa viacej hovorí po maďarsky, mal si kontakt s hráčmi maďarskej národnosti?

V Dunajskej sa mi páči, je to vlastne počtom obyvateľov približne podobné Dubnici, kde som vyrastal, takisto aj veľkostou mesta. Samozrejme, je to špecifické, takisto ako aj klub, tak aj vlastne mesto. Vedel som o tom, že tam prevláda maďarčina, ale ešte som sa nestretol s niečím, že by niekto mal problém so mnou komunikovať po slovensky ani nič také, takže určite mi to nevadí, a myslím si, že určite som si na to už zvykol. A žije sa mi v Dunajskej Strede dobre, sem-tam zájdeme s chalanmi do kina alebo na kávu.

Aký vzťah máš s fanúšikmi DAC-u? U nás sa fandí po maďarsky. Nerobilo Ti to na začiatku problém? Už nejaké maďarské výrazy asi porozumieš, máš nejaké obľúbené?

Myslím si, že vzťah s fanúšikmi mám veľmi dobrý. Ako som prišiel do Dunajskej, tak mi z nich veľa písalo a dostal som pekné správy a takisto aj po zápasoch alebo pred zápasmi mi veľa z nich píše a podporovali ma, keď som mal aj tažšie obdobie a som im nesmierne vďačný. A tak na začiatku to bolo tak, ako by som hral stále v zahraničí, a nerozumel som, čo skandujú na tribúnach ale teraz som už tu dva roky a som pozisťoval všetky pokriky a hymnu klubovú a pokriky po oslavách keď sa vyhrá.Takže viem už aj samozrejme pár tých výrazov od chalanov Maďarov v kabíne,  ale tak väčšinu z nich by som tu nemohol použiť...

Po skvelých výkonoch na jeseň si mal aj ťažké chvíle v živote a na ihrisku… Naši miništranti a mnohí ľudia dobrej vôle sa modlili za Teba, aby si sa z toho dostal, a držali sme Ti palce. Sme radi, že si to zvládol. Ale boli aj takí, ktorí Ti neverili. Ako si to vnímal? Z čoho si čerpal silu, že si mohol zvíťaziť v tomto boji?

Tak bolo to asi jedno z najťažších období v mojom živote, pretože som bol psychicky na tom dosť zle hneď po tom, ako sa to stalo, ale naozaj som vďacný za všetkých ľudí, ktorých som mal okolo seba a za moju rodinu, za mojich kamarátov, za mojich spoluhráčov, ktorí  naozaj mi nesmierne pomohli a takisto fanúšikom, ktorí mi písali správy, a vyjadrovali ich podporu vo svojich správach a takisto ďakujem tým, ktorí sa za mňa modlili. Som rád, že mi všetci pomohli, aby som sa mohol vrátiť tam, kde som bol predtým, najmä po psychickej stránke.

Môžu podľa Tvojho názoru viera a modlitba pomôcť športovcom? Aké hodnoty v živote pokladáš za dôležité? Ktoré osobnosti v športe alebo v civilnom živote by si vyzdvihol, ktoré na Teba zapôsobili?

Tak vlastne ja  som k viere v Boha učený už od malička, chodieval som do kostola, takisto keď som išiel do Anglicka, jednou z mojich priorít bola škola a dokončiť si birmovku, ktorú som začal na Slovensku. Môžeme vidieť veľa športovcov, keď sa modlia napríklad pred zápasom a každý vlastne má tú svoju vieru a myslím si, že  je to také svetlo nádeje pre  každého z nás, ktorému sa upierame a ktorému veríme, že nám môže pomôcť  v ťažkých situáciach, ktorému ďakujeme samozrejme za všetko, čo máme v našom živote.

Ako by si formuloval Tvoj odkaz mladým fanúšikom, o čo sa majú usilovať vo svojom živote, čomu sa musia vyhýbať, ak chcú dosiahnuť pozitívne ciele?

Určite každý človek mal už od svojho malička  nejaký svoj sen, a ja by som povedal, že treba ísť za tým snom, lebo život je krátky a treba si plniť svoje sny a byť blízko svojej rodine a treba si niekedy aj nechať poradiť a naozaj byť v prvom rade dobrým človekom a snaziť sa pôsobiť pozitívne na tento svet, niečo tu zanechať po sebe,  či vyčariť úsmev ľuďom na tvári. A myslím si, že všade okolo nás sú také negatívne vplyvy, či už v telke, na internete, v médiach, lebo takisto niekedy aj kamaráti môžu na nás negatívne vplývať, takže určite sa treba vyhýbať týmto veciam a ísť si za svojim snom.

János Karaffa

(Článok v maďarčine bol uverejnený v časopise Magyar7.)