„Sme jednej krvi!“

Ktorý je váš najkrajší zážitok, ktorý vás spája so štadiónom DAC?

V časoch starého DAC-u, keď som mohol fandiť Majorosovi a ostatným a raz som na majstrovstvách mohol zbierať lopty, to bol pre mňa veľký zážitok. Ale rád si zaspomínam aj na doby, keď sme s otcom pozerali Československý pohár, či keď som v roku 1987 dostal po zápase proti klubu AC Bellinzona od švajčiarskeho tímu nálepku. V novodobej histórii je to napríklad zápas Ferencváros - DAC a reprezentačný zápas výberu „Felvidék“ s výberom Sikulska.

Ktorá je prvá spomienka?

K mojim najskorším spomienkam patrí, keď sme sa vybrali s mojím bratom a susedom, Robertóm, ktorý je teraz vedúcim fanklubu DAC, na každý jeden zápas so žlto-modrý šálom, ktorý plietla moja mama. Väčšinou sme vošli zadným vchodom, vtedy zadný vstupný priestor vyzeral úplne ináč. Dlhá alej, potom pri dopravnom ihrisku dnu na štadión a cez škvarovú dráhu na tribúnu. Mal som to rád, dodnes si cestu na štadión pamätám.

Aká sa vám, fanúšikovi DAC-u, javí rozlúčka so štadiónom?

Bude mi chýbať štadión, každý jeho kút. Aj východná tribúna, lebo z nej som fandil od detstva. Dúfam, že so štadiónom sa rozlúčime víťazstvom a v dobrej nálade v nádeji, že na jeho mieste bude stáť moderný štadión.

Čo si myslíte o sobotňajšom darovaní krvi?

Je to dobrý nápad, lebo na zápasy DAC chodieva najviac fanúšikov, takže je pravdepodobné, že mnoho ľudí pomôže. Aj ja sa plánujem zúčastniť. Hodí sa sem aj text piesne s názvom Bez teba „Sme jednej krvi!“.

Čo očakávate od nového štadióna?

Dúfam, že vstup bude jednoduchší a viac bufetov bude slúžiť divákom, fanúšikom. Na štadióne bude lepšie počuť fandenie a v slovenskej lige nám budú môcť závidieť, že celá aréna praská vo švíkoch.