Je to mesto, kde som robil prvé nesmelé kroky

Pripravili sme pre vás krátky rozhovor.

- Koncom novembra minulého roku sme sa s Vami mohli stretnúť v Dunajskej Strede na oslave jubilea Gymnázia Ladislava Dúbravu - na stand-up vystúpení ste porozprávali mnoho zaujímavých a vtipných zážitkov. Máte na naše mesto príjemné spomienky?

- Veď je to mesto, kde som uzrel svetlo sveta, robil prvé nesmelé kroky, učil sa hovoriť, vystrájal prvé huncútstva spolu s mojimi dvoma staršími bratmi, ktorí sú už, žiaľ, na pravde Božej, ako aj spústou kamarátov. Musím podotknúť, že prvých vari päť rokov som vyrastal v Holiciach na Ostrove, a potom sme sa presťahovali na sídlisko Sever, do najvyššieho paneláka, a rovno na najvyššie, 9. poschodie. A odtiaľ bol pre mňa svet taký akýsi maličký... svet „gombička“...a začala škola. S láskou spomínam na svoju prvú Pani učiteľku Martušku Šipulovú, s ktorou som dodnes v kontakte, dokonca pred časom neodmietla moje pozvanie do SND na Moliérovho „Lakomca“. Keď sme sa po predstavení objali, bolo to nesmierne dojímavé, veď ona bola môj prvý režisér, ona odštartovala moju hereckú kariéru, no a vidíte, až som zakotvil na divadelnom Olympe, v SND. A prišlo gymnázium, volejbal, ryby, baby, skrátka detstvo a mládenectvo, na ktoré s úľubou spomínam. Až prišla vysoká škola a tým aj zdvihnutie kotiev a Adieu metropola Žitného Ostrova! Ale nie v spomienkach. Tie ostanú navždy.

- Ako často navštevujete Dunajskú Stredu?

- Teraz, keď už rodičia ani bratia nežijú, tak veľmi sporadicky. Ale mám tu bývalých spolužiakov a spolužiačky, ktoré mimochodom „starnú“ do krásy, priateľov, takže si čas na „návrat“ vždy nájdem.

- Sledujete udalosti nášho mesta?

- Musím sa priznať, že okrajovo, ale vždy, keď je zmienka o mojom rodisku, tak spozorniem. Akkor is a DAC...

- Máte radi plesovú sezónu? Radi tancujete?

- Plesová sezóna má pre mňa viac-menej pracovný nádych, ale aspoň na jeden ples sa idem z manželkou neviazane zabaviť. A tanec milujem, veď tanec je vlastne taká predohra. Aj keď, čím sme zrelší, tým je tá predohra dlhšia...

- Ako vieme, ste vášnivým rybárom, zručným kuchárom. Čím trávite najradšej svoj voľný čas?

- Posledné štyri roky sú to vnúčence. Štyri a pol ročná Miška a pol ročný Ilja... to je môj život. Viete, vnúčatá sú vlastne odmenou za to, že sme svojho času „nezabili“ vlastné deti.

Ale rád si zájdem aj na ryby, najradšej s vnučkou, ktorú to akosi chytilo, rád rodinke niečo uvarím, hlavne z rýb či z diviny, lebo aj flintu zavše prevesím cez plece a ta ho do hory... Ani šport som nezavesil na klinec - tenis, ping-pong či futbal, veď slávna Mufuza je moje dieťa, no a na bicykli každý deň z Malinova do SND – 20km tam, 20 nazad. Nuž, už nie sme najmladší a kondičku si udržiavať treba, aby sme tým vnúčatám ako tak stíhali.

Ale popravde, už sa nikam neponáhľam, lebo sa držím zásady, že všetko stihne ten, kto sa nikam neponáhľa. A mám ešte jedno životné krédo, staré moravské: „Po všeckym je hovno, enem po včelách je med“.

Nech sa vám všetkým na najväčšom riečnom ostrove v Európe darí a hlavne buďte zdraví!